10 jún

Jeden darca – sedem životov

Obličky sa na Slovensku transplantujú už takmer štyridsať rokov a transplantačný program srdca funguje trinásť rokov. V poslednom čase sa počet operácií zvýšil, stále to však nie je ideálne. Predstavte si človeka, ktorému zlyhávajú obličky. Najprv ho liečia liekmi, ale keďže ide o nezvratné poškodenie, hladina odpadových látok v krvi pomaly stúpa vyššie a vyššie. Aby prežil, musí ísť na dialýzu. Dá sa s tým žiť, ale je to otravné a pre poisťovne drahé. Ideálnym riešením je transplantácia. Lenže darcov je vždy menej ako tých, čo obličku potrebujú. Ako to u nás s darovaním a transplantáciami orgánov funguje?

Liečba zlyhania

„Transplantácia obličky je najlepšou metódou, ako liečiť terminálne zlyhanie obličiek,“ hovorí Zuzana Žilinská, vedúca lekárka Centra pre transplantácie obličiek Urologickej kliniky Univerzitnej nemocnice v Bratislave-Kramároch.

Obvykle sa pre jedného pacienta používa jedna oblička, ale sú situácie, keď sa môžu jednému príjemcovi transplantovať dve obličky naraz. To je vtedy,  keď je darca starší, má vyššiu hodnotu kreatinínu v krvi alebo vyšší tlak a súčasne histologické vyšetrenie odhalí nižšiu kvalitu obličiek.

Oblička sa ukladá do podbruška, kde je lepší prístup k cievam, a pôvodné, nefunkčné obličky obvykle zostávajú na svojom mieste. Vyberajú sa len vtedy, keď narastajú do extrémnych rozmerov alebo spôsobujú zápaly.
Transplantácia rieši niekoľko problémov – pacient nemusí chodiť na dialýzu, zlepší sa celkový zdravotný stav, dĺžka a kvalita jeho života a ušetria sa peniaze.

Podobne je to so srdcom. „Najčastejšou indikáciou na transplantáciu je chronické zlyhanie srdca, ktoré nedokážeme kontrolovať liekmi alebo inými chirurgickými metódami,“ hovorí Eva Gonçalvesová, vedúca Oddelenia zlyhávania a transplantácie srdca Národného ústavu srdcových a cievnych chorôb v Bratislave.

Srdcový sval čakateľov je extrémne oslabený a nedokáže prečerpávať dostatok krvi na to, aby srdce zásobovalo krvou všetky ostatné orgány. Ich ďalší život by sa bez transplantácie mohol skrátiť len na niekoľko mesiacov, či dokonca dní.

obr_1.jpg

Odobraté orgány sa väčšinou dopravujú na miesto operácie letecky

Aktívny nesúhlas

Pri orgánových transplantáciách lekári rozlišujú dva základné druhy darcov: mŕtvych a živých. Kým živí môžu darovať „len“ jednu obličku a časť pečene, mŕtvi môžu čakateľom na transplantáciu darovať život až sedemkrát.

Vysvetlenie je ľahké: päť orgánov sa dá rozdeliť siedmim ľuďom. Kým srdce je len jedno, pľúca, pečeň i obličky darcu sa dajú rozdeliť pre dvoch prijímateľov. Pankreas sa zvyčajne transplantuje diabetikom spolu s obličkou.
Nie vždy je to však také optimistické ako na papieri.

Slovensko patrí ku krajinám, kde sa predpokladá súhlas s darovaním orgánov. Presnejšie: ak niekto počas svojho života dokázateľným spôsobom nevyslovil aktívny nesúhlas, nie je evidovaný v registri nedarcov v Slovenskom centre orgánových transplantácií.

Lekári mu teoreticky môžu, trebárs po smrteľnej nehode, vybrať pečeň či srdce bez toho, aby brali ohľad na želania príbuzných. Problém pre čakateľov na orgány je však v tom, že takto lekári z etických dôvodov nepostupujú a o zámere odobrať orgány zomretému pozostalých informujú.

Rozhodnú príbuzní

„Mŕtvy darca je každý pacient, ktorý má stanovenú mozgovú smrť,“ vysvetľuje Zuzana Žilinská. „Smrť mozgu sa rovná smrti človeka. To je pre nás veľmi dôležité, pretože činnosť srdca je ešte zachovaná a pacient dýcha vďaka respirátoru.“

Dôležité je to preto, aby zostala zachovaná perfúzia, teda prekrvenie tkanív orgánov. Inak by v dôsledku nedokrvenia došlo k ich poškodeniu. Tu však často dochádza k problému. Hoci nastala mozgová smrť, lekárske prístroje stále ukazujú, že, hoci len  pomocou prístrojov, srdce pracuje a pacient dýcha. Príbuzní tak neraz odmietnu, aby mŕtvemu vybrali orgány.

S rodinou potenciálneho mŕtveho darcu komunikuje koordinátor, ktorý je v každom ústavnom zdravotníckom zariadení. Podľa Zuzany Žilinskej by mal byť erudovaný a mal by príbuzným vedieť vysvetliť, aké sú u nás právne normy a obmedziť sa na informovanie o zámere odobrať orgány.

Koordinátorom sa odporúča viesť rozhovor tak, aby netlačili rodinu do toho, že má niečo rozhodnúť, ale viesť ho tak, aby mali priestor situáciu čo najracionálnejšie posúdiť. „Ak je stanovisko jednoznačne negatívne, tak sa odber neurobí,“ hovorí Žilinská.

Príbuzní odmietnu približne v štvrtine prípadov. Je to však pochopiteľné. Pre príbuzných je to extrémne stresujúca situácia. „Už som zažila, že matke zomrel dvadsaťročný syn. Ona sa postavila a povedala, že synovo srdce nedá. Je v šoku, plače, z hodiny na hodinu sa jej zmenil celý svet. Povedzte jej, že vás nezaujíma, čo si myslí. Neviem si predstaviť, kto by to spravil,“ prízvukuje Eva Gonçalvesová.

V prípade pochybností lekári radšej orgány nevezmú, pretože sa už niekoľkokrát stalo, že niekto dodatočne vyslovil podozrenie o neoprávnenom odbere. Prípad sa zmedializoval, čo malo negatívny vplyv na ďalšiu transplantačnú aktivitu. Odobrať orgány lekári nesmú ani človeku, ktorého totožnosť nie je známa.

obr_2.jpg

Ultrazvuk prezradí o stave obličiek pacienta veľa, dôležité sú však aj iné vyšetrenia

Štyri hodiny

Pri srdci viac ako pri obličkách záleží na rýchlosti, s akou sa orgán dostane k príjemcovi. Eva Gonçalvesová vysvetľuje: „Máme na to štyri, maximálne päť hodín. Z odberového centra nám ohlásia, že majú potenciálneho darcu a opíšu jeho charakteristiky. My máme čakaciu listinu a podľa krvnej skupiny, veľkosti darcu a príjemcu, dĺžky čakania a poradia k nemu vyberáme príjemcu.“

Odberový tím odíde do nemocnice, kde leží darca. Príjemca a srdce prídu (pri väčších vzdialenostiach priletia) do Bratislavy, pretože transplantácie srdca sa na Slovensku vykonávajú len v Národnom ústave srdcovo-cievnych chorôb. Príjemca absolvuje základné vyšetrenia a ide na operačný stôl. Samotná operácia nepatrí medzi najnáročnejšie.

Pri multiorgánovom odbere sa začína pľúcami a srdcom, neskôr sa vyberie pečeň a nakoniec obličky. Orgány sa dôsledne prepláchnu, aby na nich nezostali zvyšky krvi. Ukladajú sa do špeciálnych obalov a do ľadovej drte, kde pri teplote štyri stupne Celzia čakajú na príjemcu.

Toto nie je auto

Kým srdce vydrží spomínané štyri hodiny, použiteľnosť obličky je až 36 hodín a podľa Zuzany Žilinskej sú zdokumentované aj prípady, keď orgán vydržal viac ako štyridsať hodín.

S obličkami je však jeden veľký problém. „Oblička najviac dráždi imunitný systém, takže sme odkázaní na to, aby sme mali presné výsledky imunologických testov. Kým transplantácie srdca sa robia bez krížovej skúšky, pri obličkách to nejde,“ zdôrazňuje Zuzana Žilinská.

Výber príjemcu sa robí aktuálne. Podľa Žilinskej čakacia listina na obličku nie je to isté ako niekdajšia čakacia listina na auto. „Tu neexistuje poradie. Všetci sú na jednej línii. Keď máme darcu, urobia sa imunologické testy.

Do počítača sa zadajú údaje o darcovi – krvná skupina, vek, pohlavie a genetické výsledky. Potom sa otestujú všetci čakatelia, ktorí majú zlučiteľnú krvnú skupinu s darcom, na prítomnosť protilátok – tzv. krížová skúška. Pacienti s protilátkami sa vylúčia, pretože tie by novú obličku po obnovení krvného prietoku okamžite zničili.“

Po krížovej skúške zostávajú vo výbere len pacienti, ktorí majú kompatibilnú krvnú skupinu a negatívny „crossmatch“, teda nemajú protilátky proti darcovým antigénom na povrchu bielych krviniek.

Počítač ich potom zoradí podľa ďalších kritérií ako dĺžka čakania na transplantáciu, vekový rozdiel medzi darcom a príjemcom, imunologická zhoda… Vždy sa na prvých miestach objavia deti, „a to aj vtedy, ak by boli imunológia a vekový rozdiel nevýhodné“, a tiež pacienti v urgentnom poradí, teda takí, ktorým hrozí do niekoľkých mesiacov smrť.

obr_3.jpg

Operácia srdca sa začína tým, že hrudný kôš roztiahnu retraktorom, aby mali chirurgovia prístup k srdcovému svalu

Pozitívny trend

Od roku 1998, keď sa na Slovensku začal transplantačný program srdca, do roku 2008 sa vykonalo asi desať transplantácií srdca ročne. V posledných troch rokoch je to však už od dvadsať do dvadsaťpäť operácií.

Ako hovorí Eva Gonçalvesová, stalo sa tak vďaka organizačným zmenám a tiež vďaka tomu, že si ich tím môže „dovoliť prijímať aj darcov, ktorých sme predtým nepovažovali za úplne optimálnych. Prestali sme byť takí striktní v tom, koľko majú rokov, či boli oživovaní, alebo či majú nejakú inú vážnejšiu chorobu“.

Podobne sa zvýšil aj počet transplantovaných obličiek. Na dialýze je v súčasnosti asi 2400 pacientov. Kým však pred niekoľkými rokmi bolo na čakacej listine okolo sedemsto ľudí, dnes ich je do štyroch stoviek.

Podľa Zuzany Žilinskej je jednou z príčin zúženia čakacej listiny fakt, že v uplynulých štyroch rokoch sa podarilo transplantovať obličku viac ako stopäťdesiatim pacientom ročne. Ideálny počet je však dvesto operácií, pretože čím skôr pacient obličku dostane, tým menej komplikácií možno očakávať.

Živí darcovia

Aj preto už niekoľko rokov funguje kampaň a stránka Oblička nad zlato. Kým srdce či pľúca môže darovať len mŕtvy darca, obličku môže pri minimálnom riziku (tri úmrtia na desaťtisíc operovaných) darovať každý zdravý človek nad osemnásť rokov.

Darcom môže byť veľmi blízka, citovo prepojená osoba – príbuzný alebo veľmi dobrý priateľ. Každú transplantáciu obličky od živého darcu musí odobriť Etická komisia pri ministerstve zdravotníctva. Komisia musí posúdiť motiváciu darcu.

„O prešetrenie motivácie žiadame aj psychológa,“ hovorí Žilinská. „Za bezproblémové považujeme vzťahy rodičia – deti a súrodenci. Potom sú vzdialenejší príbuzní – starí rodičia, bratranci, sesternice, tety, strýkovia. A napokon sú to manželia a druhovia.“

Ak majú lekári podozrenie, že vzťah dvoch ľudí, ktorí sa vyhlasujú za veľmi dobrých priateľov od detstva, nie je taký, za aký ho vyhlasujú, dávajú si pozor a také dvojice už odmietli. Psychológ musí odhaliť aj prípadný nátlak v rámci rodiny.

„Darcovi vysvetlíme, aké má práva. V prípade, že sa kedykoľvek – aj na operačnom stole – rozhodne, že do toho nejde, končíme a potenciálny darca nemusí uhrádzať nič. Upozorníme ho aj na to, že ak by mu bolo takéto rozhodnutie nepríjemné vo vzťahu k očakávajúcemu pacientovi alebo rodine, oznámime nejaký zdravotný problém. Skrátka, je chránený,“ vysvetľuje Žilinská.

A čo predaj orgánov? U nás je nelegálny. Doktorka Žilinská sa s prípadom, že by si chcel niekto obličku kúpiť, nestretla, „ale už niekoľkokrát sa stalo, že sme mali telefonát, že chcel niekto obličku predať. To sme, samozrejme, odmietli.“

obr_4.jpg

Ronald Herrick (vpravo) daroval svojmu jednovaječnému dvojčaťu Richardovi obličku v roku 1954. Bostonská operácia, po ktorej žil Richard ešte ďalších osem rokov, sa považuje za prvú úspešnú transplantáciu ľudského orgánu na svete. Ronald sa dožil 79 rokov

Nadšenie nestačí

Pacienti čakajúci na srdce sa musia spoliehať len na mŕtvych a ich príbuzných. Podľa doktorky Gonçalvesovej je dnešný počet dvadsaťpäť transplantácií ročne nízky.

Ako hovorí: „Aj keby sme to robili maximálne efektívne a boli by sme najlepší na svete, sú tu isté limity a potenciálnych darcov nebude viac ako štyridsať na milión obyvateľov ročne. To sú spolu dve stovky multiorgánových darcov.“ Potenciál je teda limitovaný, ale aj tak je to desaťkrát viac ako dnes. V čom je problém?

Eva Gonçalvesová odpovedá: „Úrovní je niekoľko a ja si v poslednom čase myslím, že najdôležitejšie je jasné odmeňovanie a jasné financovanie. Transplantačný program na Slovensku existuje preto, že tu je skupina ľudí, ktorí sú tejto medicíne oddaní.“ Takto to však vraj môže fungovať len nejaký čas, pretože vo chvíli, keď lekári naplnia svoje profesionálne ambície, uvedomia si, že ide o ťažkú drinu s veľkou zodpovednosťou a so silným psychickým tlakom.

Problém je však zrejme aj v miestnych nemocniciach: „Keď niekto povie, že má darcu, tak si prirobí prácu, nezvýši si odmenu a jeho nemocnica na tom dokonca tratí. Keď začnete na mŕtvom pracovať, máte robotu, máte zodpovednosť, vystavujete sa možno aj tomu, že si narobíte nepriateľov a ešte vás očierni riaditeľ, pretože ste mu zvýšili náklady. Prečo by to mali ľudia robiť, keď nie sú motivovaní?“

Lepší život

Transplantácie už niekoľko desaťročí zachraňujú životy ľuďom, ktorí by možno niekedy už do pár dní zomreli. Koľko vydrží nové srdce? Závisí to prípad od prípadu. Jeden rok po operácii žijú štyria z piatich operovaných. (Najčastejším dôvodom smrti je infekcia alebo fakt, že telo orgán odmietlo.) Z tých, čo prežijú prvý rok, má potom deväťdesiat percent šancu, že bude žiť desať rokov.

Polovica zo všetkých operovaných žije ešte trinásť rokov a najdlhšie žijúca pacientka na Slovensku má cudzie srdce už dvadsaťštyri rokov. Život obličky závisí od toho, či je od mŕtveho, alebo od živého darcu. Od živého by mohla fungovať pätnásť až dvadsať rokov, od mŕtveho od osem do dvanásť rokov. Aj tu je to však individuálne a niektorí pacienti majú obličku od mŕtveho darcu aj viac ako dve desaťročia.

Kým pri zlyhaní transplantovaného srdca pacient zomiera, pri zlyhaní transplantovanej obličky sa pacient vracia na dialýzu. Transplantácia tak nie je garanciou na bezproblémový zvyšok života, ale pomôže ho predĺžiť a výrazne zlepšiť.

obr_5.jpg

Hannah Clarková z waleského Cardiffu sa stala prvou pacientkou na svete, ktorá sa plne zotavila po transplantácii a neskoršom odobratí darovaného srdca. V roku 1995 podstúpila ako dvojročná transplantačnú operáciu, jej vlastné nefunkčné srdce jej nechali v tele. Imunosupresívne látky, ktoré mali zabezpečiť prijatie darovaného orgánu, neskôr vyvolali u dievčaťa rakovinu. Lekári preto v roku 2006 pristúpili k odobratiu transplantátu, keďže pôvodné srdce pacientky medzitým obnovilo svoju činnosť.

Po dvoch rokoch si telo zvyklo

Absolvovala dve transplantácie obličiek. Ujala sa až druhá. Jana Kamencayová z Bánoviec nad Bebravou hovorí o svojej chorobe i o tom, ako prežívala výmenu orgánov.

obr_maly.jpgAko ste zistili, že vám zlyhávajú obličky?

Keď som mala štrnásť rokov, dostala som vysoké horúčky, svrbelo ma celé telo, upadala som do bezvedomia. Na základe krvných testov zistili, že mi zlyhali obličky. V ohrození života ma previezli na Kramáre a okamžite napojili na dialýzu.

Hemodialýzu, ktorá čistí krv a treba počas nej ležať v nemocnici, alebo peritoneálnu, teda brušnú, pri ktorej sa človek v noci napojí doma na prístroj? 

Prvé dva roky som chodila na hemodialýzu do Bratislavy. Keď som sa dozvedela o peritoneálnej dialýze, neváhala som. Na ňu som bola odkázaná šesť rokov.

Aký je rozdiel medzi týmito dialýzami?

Peritoneálna dialýza je neporovnateľne lepšia. Bola som síce napojená na prístroj dvanásť hodín každú noc, takže som nemohla chodiť von, ale mala som celý deň normálny život. Navštevovala som gymnázium v Topoľčanoch, vyštudovala som politológiu v Trenčíne. To by sa pri hemodialýze nedalo. Tri dni do týždňa v dialyzačnom stredisku a ďalšie dni totálne vyčerpanie organizmu.

Vy ste podstúpili krížovú transplantáciu. Ako sa to podarilo?

Rodičia boli na testoch už na Kramároch, ale tam im povedali, že nie sú vhodní darcovia. V Banskej Bystrici nám však doktorka Lacková povedala, že krvná skupina nie je najdôležitejšia. Dôležitá je len vtedy, keď ide o mŕtveho darcu. Urobili nové testy, aj tam však zistili, že to nie je možné, pretože vykazujem voči rodičom protilátky. Tak nám navrhla, keďže sú rodičia rozhodnutí darovať obličky, že by to mohlo byť na výmenu s nejakým iným párom. Najprv sa našiel jeden pár, kde sa to však celkom nezhodovalo. O nejaký čas sa do databázy zapísali manželia Slamkovci, s ktorými sme boli akoby genetickí príbuzní.

Stretli ste sa?

Zákrok sa plánoval dlhší čas. Všetci sme sa stretli deň pred operáciou u lekára, kde nám celý tím vysvetľoval, ako to bude prebiehať a aké sú tam riziká. Potom sme ležali spolu na rovnakom oddelení. Navštevujeme sa aj teraz, sme ako rodina.

Aké je to žiť s kusom cudzieho tela?

Prvý rok bol veľmi ťažký. Mala som veľké problémy, ktoré súviseli s imunosupresívnou liečbou. Tieto lieky potláčajú imunitu, aby telo neodvrhlo cudzie tkanivo. Keď však človek nemá  imunitu, je vystavený nástrahám rôznych, či už infekčných, alebo vírusových ochorení.. Navyše som bola v zlom psychickom stave. Mala som výčitky, že mne oblička funguje a pánovi Slamkovi sa neujala. Po roku som na tom bola už lepšie. Lekári mi už predtým povedali, že prvé dva roky sú rizikové a orgán môže kedykoľvek zlyhať. Po dvoch rokoch si telo zvyklo. Už to beriem tak, že tá oblička je mojou súčasťou a nezamýšľam sa nad tým.

Dlhá cesta k úspechu

Transplantácie majú za sebou dlhú históriu. Ľudia vlastne už odpradávna premýšľali, ako nahradiť poškodené alebo chýbajúce časti ľudského tela – orgány, tkanivá či kosti.

V roku 1668 opísal holandský lekár Job van Meerken prvú úspešnú transplantáciu kosti. Ruský vojak, ktorý dostal ranu šabľou, dostal štep získaný z lebky psa. Vo veľkom sa však transplantácia kostí začala uskutočňovať až v dvadsiatom storočí.

V päťdesiatych rokoch minulého storočia vznikli prvé viactkanivové banky, ktoré sa orientovali na odber tkanív, ich konzerváciu a sterilizáciu.

Pod pojmom transplantácia si však asi väčšina z nás predstaví transplantáciu orgánov. Lekári dnes vedie preniesť z tela darcu do tela príjemcu srdce, pľúca, obličky, pečeň a slezinu.

Prvú experimentálnu transplantáciu obličky uskutočnili na psovi v roku 1902. Až o päťdesiatdva rokov neskôr uskutočnili v Bostone prvú úspešnú transplantáciu medzi jednovaječnými dvojčatami. Príjemca žil ďalších deväť rokov. Na území bývalého Československa sa o výmenu obličky pokúsili v roku 1961 v Hradci Králové. Telo príjemkyne obličku odmietlo, ale program pokračoval.

Na psoch lekári začínali aj s transplantáciu sleziny. Vývoj však ustrnul v roku 1921, keď sa prvýkrát podarilo extrahovať inzulín. Záujem o transplantačnú liečbu sa oživil potom, keď začalo byť zrejmé, že samotná inzulínová liečba cukrovky nedokáže zabrániť vzniku cievnych chorôb.

V roku 1967 sa uskutočnili dve prelomové transplantačné operácie – v Denveri úspešne transplantovali pečeň a v Kapskom Meste srdce.

Poslednou orgánovou transplantáciou, ktorá našla široké uplatnenie, je transplantácia pľúc. Dlho sa lekárom nedarila. Na jednej americkej klinike urobili v rokoch 1963 až 1974 takmer štyridsať operácií, ale len dvaja pacienti prežili jeden mesiac. Úspech a rozvoj metódy zaistil až objav cyklosporinu A, ktorý sa stal základným kameňom imunosupresívnej liečby a otvoril začiatkom osemdesiatych rokoch úspešnú éru orgánových transplantácií. (Tomáš Gális, primar.sme.sk)

14 thoughts on “Jeden darca – sedem životov

  1. Dobry den.
    Chcela by len vyjadrit moj nazor.
    O darcoch krvi sa rozprava stale, rozprava sa o ich vyhodach, sluzbach, ktore maju zadarmo apod.
    Ale o darcoch organov nikde nic nikto nespomenie a ti musia vacsinou brat po zakroku vitaminy, podporne lieky a pod.
    Ja som darovala manzelovi oblicku pred 9 rokmi. Robila som to preto, aby som ulahcila zivot manzelovi, aby mohol zit normalne a nakoniec celej nasej rodinke, aby sme mohli statstne zit. Nechcela som, aby o nas bolo pisane v novinach, neporebovala som senzaciu. Vtedy som nemyslala na to, ze ja budem tiez na liekoch, nielen manzel. Videla som len manzelove zdravie.
    Ako sa vsade pise dialyza je velmi draha, tak tym padom som usetrila statu obrovske peniaze. A ja som zostala na mnohych liekoch, za ktore si musim priplacat nie malo € a to nehovorm este o manzelovych liekoch. Od statu nedostanem nic, ziaden prispevok, nikto mi neda ziadnu vyhodu.
    Podotykam, ze som v tom nehladala ziadne vyhody, robila som to z lasky k manzelovi, k detom.
    Ale namal by sa stat starat aj o takychto darcov ? Existuju len darcovia krvi ? Mozno by to pomohlo viacerym ludom pri rozhodovani o darcovstve.
    Dakujem za to, ze som mohla pridat komentar a budem dufat, ze sa snad aj ja dozijem nejakej ulavy, nielen darcovia krvi.

    • Podmienkou je nezaregistrovať sa v registri nedarcov.A ešte presvedčiť príbuzných o tom,aby povolili odobratie orgánov.Podľa zákona síce nie je povinnosť získať od rodiny dospelého,svojprávneho potenciálneho darcu súhlas,naši lekári tak z etického hľadiska robia.Bohužiaľ,sú zúfalí zo straty blízkej osoby, čo je pochopiteľné, a tak súhlas nedajú.Lekári to rešpektujú a potenciálni príjemcovia prichádzajú o orgány.

  2. Pekny deň
    Rada by som sa opýtala prečo máme regyster nedarcov ktorý podla mňa a logického zmýšlania nije natoľko podstatný ako regster darcov. Aka organizácia sa postavý za správnu vec a zabezpečí aby náš národ neumieral v takom merítku ako je dnešný trend. Časom bude len horšie a kedže ľudia strácaju hodnoty a vyrastá tu čoraz viac jedincov neznalích ludskosti odporúčam aby sa zriadil regyster darcov. Myslite na to že to v budúcnosti môže zachránit nielen vás samotných ale aj vašich najbližších.

  3. Dobrý deň,
    nechcem byť darca a nikto z mojej rodiny tiež. Súkromná firma to má všetko v rukách zarába na tom a darcovstvo sa u nás berie ako samozrejmosť. Keď sa o to nevie postarať štát tak nech štát transplantácie prepláca v zahraničí. Všetko na Slovensku je dosraté a Vy tu ľudí len citovo vydierate!!!

  4. Som zdravotná sestra,ktorá celý život pomáha deťom,starým ľuďom a ťažko chorým,myslim si že aj po smrti je mojou povinnosťou pomôcť aspoň tým že darujem organy a tým možno zachránim život ľuďom,ktorí môžu ešte bez problémov žiť.

  5. Áno, aj my s manželom by sme chceli byť darcami, až to raz bude potrebné. Súhlasím s tým, že u nás sa darcovia prehliadajú. Manžel je držiteľom zlatej Janského plakety – dostal kvety, koláčik a pohár vína pri odovzdávaní plakety. A vitamíny po každom odbere. A to je všetko, čím bol odmenený za tých x litrov krvi, ktoré daroval. Takže ani darcovia krvi nie sú nejak extra ocenení. Ale iste sa o nich aspoň hovorí…

  6. Dobrý deň,

    je možné nejakým spôsobom sa nakontaktovať na človeka, ktorý prijal od mŕtveho darcu srdce ak by som uviedla presný dátum darovania srdca, prípadne iných orgánov. Viem, že ak sa rodina rozhodne darovať orgány nedozvedia sa komu organ ide.

    Chcem odkázať všetkým tým , ktorí sa nevedia rozhodnúť či darovať organy svojho príbuzného ak nie je šanca na život a je stanovená klinická smrť, aby sa nebáli rozhodnúť. Pracujem v zdravotníctve a nikdy som sa nezamýšľala nad tým, že by som sa musela rozhodnúť o darovaní orgánov môjho manžela, ktorý zomrel na mozgovú príhodu. Bol mladý a zdravý. Koordinátor ma postavil pred otázku darcovstva. Bola som čiastočne na ňu pripravená, ale ako som vstúpila na kliniku so svojou dcérou a jej priateľom na chvíľu som zaváhala. Myslela som si, že o tom budem rozhodovať sama. Bola som neskor rada, že tam stála aj moja dcéra, ktorá mi povedala…“mama čo keď budeme aj my niekedy potrebovať nejaký orgán a čakať na darcu “ Nezaváhala som a podpísala darovanie orgánov. Čas, ktorý nás delil bol hrozný keď som pozerala posledné minúty na svojho milujúceho manžela a vedela som, že o pár hodín nebude už nič iba spomienky, ktoré sú často bolestivé hlavne v období kedy zomrel.Našla som neskôr vnútorný pokoj na druhý deň ráno mi oznámili, že nám štyri rodiny ďakujú za záchranu života. Bola som smutná ale aj šťastná, že srdce a ďalšie tri orgány ešte niekde v niekom žijú a tí ľudia sa tešia zo života. S odstupom času sa pozeráte na darovanie orgánov ako nevyčísliteľný dar z ktorého sa príjemca veľmi teší. Zmení sa Vám život a postoj k životu, vážite si všetko čo je okolo Vás len sa nesmiete báť rozhodnúť sa. Isto sa Vám to raz v živote vráti.

  7. Irituje ma pisanie komentarov o tom ako niekto ich blizki ci oni sami niesu oceneni po darovani. Darca si je vedomi toho ze daroval a necaka zato nic a toboz aby sa jeho manzelka rozculovala ze dostal iba kvety a pohar vina. A na margo pani ktora darovala manzelovi a ma sama problemi, je to smutne ale nech to riesi s lekarom a poistovnou a nech neodhovara inych od darcovstva. Ludia ste sebecky. Teba pardon zenske ste sebecke, stale by ste chceli z niecoho vytazit. O tom darcovstvo nieje

    • Pan Juraj, asi ste nepochopil o com som pisala. Nikoho som neodhovarala od darcovstva, ja som skor apelovala na statne sektory, aby sa s darcostvom viac zaoberali a tym by ich ziskali viac. To nie je o sebectve a vyhodach. Az to niekedy zazijete, snad pochpite.

  8. Moja mila si darcom organov v momente az Ta prehlasia za mrtvu. Bez akehokolvek suhlasu rodiny si z Teba mozu vziat cokolvek. Taky je zakon a neberu ohlady na nikoho.Pokial nenapises niejake prehlasenie v pisomnej forme tak si s Tebou mozu robit cokolvek.

  9. DOBRY DEN .VELMI SA CUDUJEM AKO LUDIA REAGUJU NA DAROVANIE ORGANOV .JE TO SICE PRAVDA ZE JE TO NOZ POD PAS V PRVEJ CHVILI .ALE KED SA TAK ZAMYSLIA ZE NIEKEDY BUDU AJ ONI POTREBOVAT ALEBO ICH PRIBUDZNY NEJAKE ORGANY CO SU NAJCASTEJSIE OBLICKY .A BUDU CAKAT ROKY A MOZNO SA ANI NEDOCKAJU TAK BUDU MUSIET UMRIET .A CO KEBY SA IM TA OBLICKA DOSTALA MOHLI BY TU ESTE ZIT BYT S RODINOU DETMI KAMARATMI SPORTOVAT UZIVAT SI ZIVOT NA PLNO CHODIT NA VYLETY ATD.VIEM O COM PISEM SOMMSAMA DIALYZOVANA PACIENTKA PO 9ROKOV SA MY USIEL DARCA LENZE UZ NA NEMOHLI TRANSPLANTOVAT LEBO SOMMALA SKORNATENE CIEVY TAM KDE SA OBLICKA NASIVA .NO BOHUZIAL ZIJEM NA DIALYZU UZ CHODIM 20 ROK ALE NIC MOC NENI TO ZIVOT KTORY SA DA NAPLNO UZIVAT ALE MOZEM SI POVEDAT .ZIJEM A SOM RADA ZE VIDIM SVOJE DETI VNUCATA RODINU ANO DA SA CESTOVAT AJ NA INE DIALYZI LENZE SOM STALE OBMEDZOVANA SO STRAVOU .CO U TRANSPLANTOVANEHO JE TO UZ DOVOLENE .PRETO IBA TOLKO .CHCEM VAZ POPROSIT NERIESTE ZE NEDATE ORGANY AKO DAR CLOVEKU KTORI TO POTREBUJE !KED SA TAK ZAMYSLITE NAD SEBOU SAMIN TAK SI POVIETE ZACHRANIM ASPOM LUDI KTORY TO TAK VELMI POTREBUJU A BUDEM VEDIET ZE TEN NAS NAJMILSI ZIJE NIKEDE MEDZI NAMI AK NIE TAK IBA JEHO ORGANY .DAKUJEM JA IBA TOLKO NA ZAMYSLENIE .ZBYTOCNE ORGANY DO ZEME NEBERTE!!!!!!!!!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.