10 dec

Príbeh môjho srdiečka

Bola som mladá, silná a zdravá. Vydávala som sa ako   ročná a mala som starosti také, ako ostatné mladomanželky. Zariaďovali sme si vlastnú domácnosť , plánovali deti a budúcnosť. Narodil sa nám prvý, potom druhý, tretí a aj štvrtý syn. Všetko sme zvládali, aj keď bolo práce okolo detí a domu dosť, tešili sme sa z nášho šťastia. Po pôrode 4. dieťata som veľmi  zoslabla. Začala som bývať viac unavená, bola som veľmi slabá, triaslo ma, opakovane som odpadla. Lekári mi stanovili úzkostnú neurózu. Moje problémy pripisovali vyčerpanosti z pôrodov, únave zo starostlivosti o deti. Po roku sa mi začalo ťažko dýchať a modrela som .

Bolo to presne na Vianoce. Manžel ma odviezol na pohotovosť. Lekári mi nechceli uveriť, mysleli si, že si vymýšľam. Bola som 2 týždne v nemocnici, avšak moje problémy nikto nebral vážne. Spochybňovali moje   tvrdenia a doslova  nič som mnou nerobili. Moje problémy sa stupňovali, celá som opuchla, pri dýchaní som chrčala. Stav sa mi natoľko zhoršil, že ma museli transportovať do Bratislavy. Tam mi zistili zápal srdcového svalu a zrazeninu na srdci zakončenú krvnou cystou.

Bola som vydesená, pretože dovtedy som nemala skoro žiadne problémy. Aj pôrody 4 detí som znášala celkom dobre. Až po 4. dieťati som bola veľmi vyčerpaná, unavená . Chrípky som nemávala, skôr angíny, tie nebolo kedy vyležať, bolo sa treba starať o deti. Zo zápalu srdcového svalu som sa celkom dobre dostala, ale následky mi zostali. Srdiečko oslablo na 40 %. Užívala som lieky, chodila na kontroly. Vydržala som 13 rokov, ale s ťažkosťami.

Srdiečko mi počas týchto rokov sporadicky zlyhávalo. 3 roky pred transplantáciou ma odporučili do Bratislavy. Zaradili ma na transplantačné oddelenie. Srdce mi pracovalo len na 28 % . Stanovili mi diagnózu dilatačná kardiomyopatia. Lekári to zvládli liečbou. Prelom nastal v roku 2007. Po opakovanom zápale pľúc sa môj stav zhoršil. Rôzne vyšetrenia, stále hospitalizácie v nemocnici, zdravotný stav sa zhoršoval, nakoniec ma zaradili do poradovníka na transplantáciu srdca. Čakala som 3 mesiace. Veľmi som sa bála, či to prežijem , bola som veľmi slabá, ťažko sa mi dýchalo. Fyzicky som vládala čím ďalej tým menej, bola som veľmi unavená, vyčerpávala ma aj najmenšia námaha. Pred mojou mamou som vyslovila nahlas svoje obavy, že sa zrejme transplantácie nedožijem. Mama, ani moji najbližší mi nedokázali pomôcť, len sa prizerali, ako sa strácam pre ich očami. Ja som však mala neustále pred sebou oči mojich krásnych detí a tie oči mi nedovolili rezignovať. Asi dva týždne nato mi zazvonil telefón. „Máme pre Vás srdiečko, ideme na transplantáciu“, zavolal mi pred obedom lekár z NUSCHu . Práve som prišla z obchodu a chystala sa variť obed. Zobrala som zbalenú tašku , išla som a verila…, že všetko bude dobré. Prevážali ma vrtuľníkom. Bol to môj prvý let v živote a verila som, že nebude posledný. Operovali ma 4 hodiny.

Keď som sa zobudila, bola som na „ÁRE“. Okolo mňa samé hadičky. Cítila som sa dosť slabá, ale verila, že sa srdiečko príjme. Po operácií nastali komplikácie. Telo nechcelo srdiečko prijať. Odpadávala som, ale vďaka lekárom som to zvládla. 2 roky som mala problémy, ale našťastie to zlé je už preč. Cítim sa výborne, srdiečko krásne pracuje a ja s ním žijem už 7 rokov. Oslabená psychika aj úzkosti mi zostali, ale verím, že raz zvládnem aj tento problém.

Ďakujem tomu človeku, čo mi daroval srdce, ďakujem jeho rodine za darcovstvo. Chcela by som odkázať všetkým, ktorí sú na čakacej listine, aby sa nevzdávali. Viera v Boha mi pomohla a určite pomôže aj im. Podporujme darcovstvo na Slovensku, pretože mnohým ľuďom zachráni život, ktorý je taký vzácny. (CJ)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.